ZELENÉ FILMOVANIE, ALEBO AKO SA V TOM CELOM NESTRATIŤ?
#noplanetnofilm
Keď som sa oficiálne ponorila do témy takzvaného “Green Filming” alebo po slovensky “Zelenej stratégie vo filmovaní”, ako prvé mi to pripomenulo trend “Zero Waste”, ktorý svojho času prehrmel cez svet a aj naše drobné Slovensko. Nespôsobil iba to, že niektorých ľudí skutočne oslovil a začali meniť svoje správanie v každodennom živote, ale priniesol aj množstvo firiem, ktoré pod rúškom environmentálneho riešenia vyprodukovali produkty, ktoré sa tvária ako zelené, ale v skutočnosti ich ani nepotrebujeme. Oficiálne sa to volá “Greenwashing” a je náročné ho niekedy odhaliť. A tak si často kladiem otázku, ako byť zelení vo svojej práci a pritom sa v tom celom nestratiť?
Keď som začala doma triediť veci a redukovať, svet nepoznal žiadne Zero Waste a iba pár mojich známych riešilo, ako zmierniť náš dopad na životné prostredie. Pre mňa šli zmeny prirodzene a i napriek tomu, že sa tomu venujem roky, aj dnes mám pocit, že to stále nie je dosť. Bezobalovo nakupujem, recyklujem, kompostujem, oblečenie sa snažím riešiť lokálne a eticky, bez kopy vecí, ktoré nepotrebujem. Ale čo k svojej práci dlhodobo potrebujem je počítač, telefón, auto a filmová technika. Paradoxne, auto som si kúpila asi šesť rokov dozadu, keď už sa to s MHD nedalo zvládať. Už v tom čase som vedela, že sa začne riešiť dopad jednotlivca na životné prostredie, ale i napriek tomu som to potrebovala spraviť. Ako produkčná som dokázala veľa vecí vybaviť MHD, peši alebo požičaným autom, ale pre režisérku a produkčnú v jednej osobe na dokumentárnych filmoch, nemať auto bola zrazu veľká prekážka. Veľké vzdialenosti, ťažká technika a niekedy bolo potrebné odviezť aj štáb. Samozrejme, auto sa dá prenajať. Ale videli ste už rozpočet na dokumentárny film?
Priznám sa, že tu vnímam najväčšie úskalie Green Filming. Počítanie uhlíkovej stopy a prezentovanie sa ako “zelení” môže byť aj pasca. Mnoho ľudí sa môže naháňať za certifikátom zeleno natočeného filmu, ale celé to prepočítavanie môže našu snahu úplne zmariť alebo reálne zabudneme na podstatu toho, o čo nám všetkým vlastne ide. O ochranu životného prostredia a o zmenšenie nášho dopadu naň. Vlastne od začiatku veľa uvažujem ako toto zmeniť, aby moja uhlíková stopa bola menšia. A nielen to. Je to aj o tom, že ak strávim celý deň v aute, nemám z toho dňa dobrý pocit. Nedokážem auto vymazať z môjho diára, ale aspoň sa snažím robiť zmysluplné cesty. Plánujem iba nevyhnutné cesty a jazdím do kruhu tak, aby som všetko stihla s čo najmenším dopadom na moje financie. Vlastne skúsenosť z pobytu v mongolskej jurte a neskôr nižší príjem vďaka ďalšiemu štúdiu bola prvotná motivácia, prečo som začala minimalizovať. Dokážem si vyrobiť lacný prášok na pranie, nemíňať na zbytočnosti a žiť tak, aby mi nič nechýbalo. A to sa prenieslo aj do mojej práce. Pracujem s ľuďmi, s ktorými si ľudsky rozumiem a tiež im príde samozrejmé, že vodu majú v znovupoužiteľnej fľaši. Keď sme doma na Slovensku, častokrát nie je čas na obed a stravujeme sa spoločne s mojimi protagonistkami. Keď sme v zahraničí, bývame na súkromí a spoločne si varíme. Už ako samozrejmosť je pre mňa nakupovať sezónne a lokálne suroviny, ak je to možné, tak bez obalu. Samozrejme, nikdy, naozaj nikdy, nepoužívame plastový jednorázový riad a recyklovať je pre nás úplná samozrejmosť.
Keď sme točili televízny film PREMENY pre Človek v ohrození v Keni, jeden z výnimočných zážitkov bol práve nákup potravín na miestnom trhu. Lebo jedna vec je točiť zaujímavé témy, ale druhá zažiť krajinu na vlastnej koži. Už keď som cestovala po Ázii, mojim najobľúbenejším miestom boli práve trhy. Tam zažijete to najlepšie jedlo a ten najautentickejší pocit ľudí, ktorí v danej krajine žijú. Ďalšou výhodou dokumenárneho filmu je, že nepotrebujete make up, kostýmy alebo stavbu. Pracujete s realitou, ktorá sa pred vami odkrýva ako nekonečný Vesmír. Nikdy neviem, čo bude, ale viem, že to, ako to bude, bude to to najlepšie, čo budem potrebovať. Ak potrebujeme rekvizity, skúšam sociálne siete. Je neuveriteľné, koľko vecí sa dá nájsť a požičať od ľudí, ktorých mám okolo seba. Natočili sme tak komplet kampaň ŽI FÉR pre Platformu mimovládnych rozvojových organizácií, video KVÁSOK pre Zdravé pečenie alebo videospoty pre Nadáciu Detského kardiocentra. Kamerová technika, ktorú používame, je zostavená opäť na minimal. Častokrát sa nám zmestí do jednej tašky alebo ruksaku a baterky sú znovu nabíjateľné. Ďalší ruksak je pre zvukára a ten tretí pre mňa, kde je PC a harddisk na zálohovanie materiálu. Čo si však uvedomujem je tlak, kedy sa stále viac a viac naháňame za čo najdokonalejším obrazom. Vidím to okolo seba, ako neustále vymieňame techniku, či už na pľaci alebo v strižni. Aj doma chceme mať najnovšiu a najkvalitnejšiu TV a parádne reproduktory, ktoré vyčaria ten najdokonaleší zvuk. Tento tlak sa dostáva aj do filmového priemyslu a je mi smutno z toho, že nik z nás sa nedíva na to, že aj táto technika sa raz stane odpadom. Dokedy budeme tvrdohlavo trvať na nakrúcaní 6K a viac, i napriek tomu, že na to potrebujeme najnovšiu kameru a milión miesta na zálohovanie dát? Kam až zájdeme? Teším sa na ten deň, keď sa kameraman bude tešiť z mojej starej kamery (má asi päť rokov) a ešte staršieho objektívu, ktorý má mimochodom úžasnú kresbu. Odporúčania síce vravia, že techniku nekupujte, ale požičiavajte si. Ale aj tú techniku do rentalu musí niekto niekde kúpiť a tú nepotrebnú vyradiť. Tak je len na nás, kedy a kde sa zastavíme a začneme hľadieť na to ozaj “zeleno”.
Workshopy, nakrúcanie v zahraničí, festivaly. Na všetky tie presuny som často použila leteckú prepravu, lebo na inú dopravu proste nebol čas. Úprimne, ani si neviem predstaviť, ako by sme vlakom alebo loďou presunuli všetkú tú techniku. Možno by o tom vznikol ďalší film. Hraný film alebo televízny projekt vieme zrealizovať v ateliéri alebo na lokácii, ktorá je blízko. Ale ak protagonistka žije v Spojených štátoch alebo protagonista v Ugande alebo Keni, to neoklamete. Viem a cítim, že častokrát nedokážem presun lietadlom obmedziť, ale preto to aspoň kompenzujem v súkromnom živote. Vyradila som zo svojho života víkendové pobyty kedy je letenka práve v akcii a naposledy ma najviac potešila správa, že napríklad do Paríža sa dá ísť nočným vlakom z neďalekej Viedne. Verím, že ak spomalíme a začneme to naozaj riešiť, bude to také prirodzené, že si na lietadlo už ani nespomenieme.
Moje témy sa dotýkajú prirodzeného života na tejto planéte, či sú to už pôrody alebo environmentálne témy a témy udržateľného života. Nevyhľadávam zelené témy, prichádzajú samé, lebo nimi žijem. Nepotrebujem ľudí nútiť k tomu, aby žili ako ja. Ale túžim im sprostredkovať to vzácne, čo sa mne dostalo do života vďaka tomu, že som túto tému začala naplno vnímať. Ešte je toho veľa, čo by sa dalo v rámci Green Filming pri mojej práci vylepšiť. Ale robím postupné kroky, ktoré sú pre mňa prirodzené. To je tá cesta, ktorá mi fungovala aj pri minimalizme. Hlavne, nech sa z toho všetkého nezbláznime. Lebo prvá fáza býva, úplne prirodzene, odmietnutie. Druhá, že vyskúšam všetky eko riešenia, ktoré existujú a ktoré nájdem. Moja skúsenosť s touto fázou však je, že žerie čas a peniaze. Tretia je, že sa do toho celého uvoľníme a začneme vnímať prostredie, v ktorom žijeme. Lebo sme v tom celom spolu a planéta B síce možno niekde existuje, ale my obyčajní smrteľníci sa tam aj tak nedostaneme.
Maia Martiniak
MAIA MARTINIAK (1977, Košice) pracuje ako režisérka a kreatívna producentka dokumentárnych filmov a produkčná televíznych relácii, eventov a reklám. V roku 2001 získala titul Priemyselný inžinier na Technickej univerzite v Košiciach na Fakulte elektrotechniky a informatiky a v roku 2016 titul Mgr.Art. na Vysokej škole múzických umení v odbore Réžia dokumentárnej tvorby. S celovečerným debutom NEVIDITEĽNÁ, ktorý mal premiéru na filmovom festivale CPH:DOX 2020 v Dánsku, získala Hlavnú cenu a aj Cenu divákov na filmovom festivale Jeden svet Slovensko 2020 a Zvláštne uznanie od poroty Student's Jury a od Rights Now! na filmovom festivale Docudays 2021 na Ukrajine. Vo svojich dokumentárnych filmoch sa primárne venuje environmentálnym témam, rozvojovej spolupráci a téme rešpektovania práv detí a žien. Najnovšie pripravuje dokumentárnu sériu o udržateľnom spôsobe života BE MINIMAL.
/Uvedené fotografie sú z archívu autorky. Ďakujeme!//
